nedeľa 28. februára 2016

Stačilo im 5 minút v podchode...

Ahojte,

dneska som tu s osobným článkom - vysvetlením prečo teraz neboli články. Totiž, pred 2 rokmi som si našetrila určitú sumu peňazí a rozhodovala som sa, či uprednostniť kúpu smartphonu alebo zrkadlovky. Po roku...áno milí čitatelia čítate správne...po 365 dňoch rozmýšľania som si vybral mobil. Konkrétne Sony Xperia Z3 Compact.

A neľutovala som. Ten mobil som milovala. Využívala som všetky výhody od kvalitného foťáku až po všelijaké aplikácie. Vytvorila som si k nemu citový vzťah.



19.2.2016

Osudný deň, kedy som sa trepala do školy napísať si jednu písomku a potom utekala domov, aby som všetko stihla a pokojne išla na vlak z BA do Košíc. Starostlivo som si všetko pobalila, navarila si na cestu a čas mi zvýšil aj na upratovanie.

Na poslednú chvíľu som si splašene zobrala všeličo možné....šak možno sa to bude hodiť. Kabelka, ktorú som zvolila sa nedá zatvoriť, bola plná. Mobil a slúchadla vo vrecku...kľúče som si nechala pre istotu doma.

Sedela som v aute a napadlo ma, že si potrebujem napísať e-mail. Vytiahla som ho z vačku, vrátila do kabelky. Vraj pre istotu. Prehovorila som maminu, že nemusí zaplatiť 1,5eur za parkovanie, vzala som si kufor, tašku a  utekala na vlak. Za normálnych okolností by som ho držala v ruke. Teraz bol v kabelke.

Vlak meškal. Celý podchod bol plný. Plný ľudí. Dostala som jeden zo strachov, ktorý ma niekedy len-tak prepadne. Nikomu ten pocit neželám. Pozrela som sa mu priamo do oči. Vysmieval sa mi. Bála som sa ešte viac. Snažila som sa pretlačiť až na stanovište. Ľutovala som, že sú vlaky zdarma. Ľutovala som, že som nešla skoro ráno. Nakoniec som sa na stanovište dostala. Pršalo.

Po niekoľkých minútach som si dala ruku do vačku. Sluchátka tam boli, mobil nie. Prepadla ma druhá vlna strachu. Začala som si spomínať. Myslela som, že som si ho nechala doma. Karhala som sa. Neskôr som si spomenula na situáciu v aute. Mala som ho v taške, verila som v to.

Sadla som si do vlaku, počkala kým z môjho vagónu odišli všetci ostatní. Čakala som vyše troch hodín. Vytiahla som si z nej väčšinu vecí. Nebol tam.

Z Košíc som sa ešte potrebovala dostať do iného mesta. Nevedela som, kedy ide autobus alebo vlak. Nevedela som, či vôbec nejaký ide. Keby som vtedy neposielala ten e-mail. Keby som len trochu počkala. Keby. Boli už len 2 možnosti. Buď mi vypadol v aute alebo mi ho niekto ukradol. Môj mozog tú druhú možnosť nechcel pripustiť. Do frasa. Išla som len dole a hore schodmi.

Vystúpila som. Vlak do Michaloviec ide o hodinu. Jeho konečná zastávka je hlavná stanica a bez telefónu by som si nemohla ani len objednať taxík. Doprava ísť samozrejme nemusela. Rozhodla som sa ísť na autobus.

Mala som veľké šťastie, keďže do môjho cieľa práve išiel mikrobus. Vyhodil ma na známej križovatke. Cesta domov sa mi zdala ako hodina chôdze aj keď je to reálne len 10 minúť. Stále s nádejou. S tou naivnou nádejou.

Privítala som starých rodičov a utekala som do izby, kde mali uložené telefóny. Zavolala som na svoje číslo. Nedostupné. Po tele mi prebehli zimomriavky.

Zavolala som mame. Potvrdila mi to. Môj mobil bol preč. Stala som sa obeťou krádeže. 

Preplakala som celú noc. Nešlo o našetrené peniaze. Nešlo o mobil samotný. Mala som tam veľa fotiek, dôležité kontakty, príliš mnoho spomienok. Tie fotky môžu byť zneužité. Kiežby moje...ale čo ak niekto zneužije fotky tých, ktorých milujem. Moja rodina, kamaráti sú v ohrození. Mojou vinou.

Preto som dlho na blog neprispievala. Nemala som chuť niečo písať. Momentálne mám nepokojný spánok. Spánok s pocitom viny. 

23 komentárov:

  1. Mojaa :-(( tak toto je hrozné normálne som sa vžila do toho článku viem si to presne predstaviť čo si prežívala. To je ten najhorší pocit ked zistíš že tú vec nemáš zo všetkým čo tam bolo a podobne. Mna by určite mrzel dosť veľmi aj ten mobil aj to čo vňom bolo proste všetko dokopy keď vieš že si nato našetríš a nejakému debilovi stačí chvíľka a už ho nikdy neuvidíš. Mojej kamarátke mobil niekto vytrhol z ruky a ušiel ani sa nestihla spamatať čo sa stalo ....:-( Ono sa to každému raz vráti

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, tvoj komentár mi nesmierne zdvihol náladu :) Je to hrozné, ale človek sa s tým musí zmieriť a ísť ďalej. To, čo spravili tvojej kamarátke je fakt nehoráznosť. To vážne niektorí ľudia nemajú žiadne svedomie ? Ale ako hovoríš, všetkým sa to raz vráti... :)

      Odstrániť
  2. Thank you...I will check your blog :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ouha, tak to je hrozné čo sa stalo a mrzí ma to , že práve ty si bola tou obeťou...

    http://teenmumy.blogspot.sk/

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Nice sharing dear friend =)
    I followed back via GFC. =)
    http://ohladymania.blogspot.com/

    .

    OdpovedaťOdstrániť
  5. holka, to je mi vážně líto, nechápu to :(
    plesatazpevacka.cz

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Je to hrozné, ale čo sa dá robiť...život ide ďalej.

      Odstrániť
  6. To je mi líto :/

    Sleduj mne také na :
    www.lucieglam.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
  7. To ma mrzi, a nemala si ho aspon zablokovany??? Ach neprijemne su taketo veci, ja som o par mobilov prisla, ale vlastnou zasluhou...2 krat mi spadli do vecka....teda dva mobily...no ale aspon to vsetko ostalo v nich. Neobvynuj sa, ale ze sa ti nieco take stalo, to sa moze kazdemu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mala, ale ak sa ten človek do toho aspoň trochu vyzná tak mobil sa dá zresetovať...a s tým aj moje heslo. Je mi tiež ľúto, že máš na mobily podobné šťastie ako ja. Mimochodom, ďakujem ti za komentár...spríjemnil mi deň :)

      Odstrániť
  8. Inak odkial pochádzas ked pises o Michalovciach???

    OdpovedaťOdstrániť
  9. to mi je moc líto.. já takhle zapomněla mobil v obchodě, dost nepříjemná půlhodina - všechny kontakty, firemní čísla.. Nakonec se tedy našel.
    random & recenze

    OdpovedaťOdstrániť
  10. To je mrzuté :o( A hlavne ak má človek k veci vzťah. Verím, že v takýchto situáciach veru nie je chuti k ničomu. Prajem aby sa nálada zlepšila :o) Pa

    OdpovedaťOdstrániť
  11. To je mi líto, v dnešní době je to úplně nepostradatelná věc, tak to hodně zamrzí.

    Ili Libertad

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To teda áno. Najprv som rozmýšľala, či počkať s kúpou druhého mobilu...ale nakoniec som sa rozhodla, že v terajšej dobe by to bola veľká nevýhoda ho nemať.

      Odstrániť

Som veľmi rada, že si sa rozhodla napísať mi komentár. Ak budeš chcieť kedykoľvek mi napíš aj na e-mail: blogforsmile@gmail.com :)